Dogdancing a ja - začiatky

Nepamätám si, kedy som zaregistrovala dogdancing ako šport, ale viem, že som ho chcela robiť vždy. Chýbal mi len jeden element - pes. A toho som sa dočkala až v dospelosti. Ako dieťa som vláčila domov všetku možnú háveď, ako klasický rodený psíčkar. Babkine psy ovládali všetky užitočné triky ako preskakovanie rúk a podávanie labiek, morčatá som učila prosiť na povel, papagája priletieť na privolanie, koňa hrabať kopytom. Kone mi čiastočne nahrádzali večnú túžbu po psovi, chodila som s nimi po Európe, vyhrávali sme aj prehrávali, tešili sa aj plakali. Voltíž dotvorila moje dnešné ja a ak existuje v psom svete analogický svet k jazdeckým športom, teda ak obedience je drezúra, agility je parkúr, tak dogdancing je voltíž.

Herbie prišiel ako malé šteňa, a napriek tomu, že u nás doma sa predtým vystriedalo celé množstvo psov, spravila som pri jeho výchove a výcviku veľa chýb, ktoré odstraňujeme dodnes. Herbie účinkoval v niekoľkých spravodajských aj publicistických reportážach, poskladal zopár dogdancingových skúšok a vyhral medzinárodné preteky, a utiekol hrobárovi z lopaty, keď sa zázračne zotavil z nebezpečných zranení agresívnej dogy.

Dobby bol môj druhý pes a dva roky som sa tvárila, že s ním sa dogdancingu nebudem venovať, no nakoniec som si uvedomila, že nie je chyba v psovi ale vo mne (ako inak) a Dobby sa za polroka naučil celé množstvo trikov, ktoré sa posnažíme zužitkovať v zostavách.

Tento rok som sa stala predsedníčkou Dogdancing Clubu Slovakia, takže s dogdancingom som spätá ešte viac, hlavne teda papierovo... :)