Prvé ukážky a preteky...

Keď bol Herbík malý, naučila som ho zopár trikov, tak ako už niekoľko psov pred ním. Vytešovala som sa, aké mám šikovné šteniatko, aké ho poslušného mladého psíka, a síce som hľadala informácie o dogdancingu, stále mi nedochádzalo, že na Slovensku pretekárov až na zopár výnimiek nemáme, a že ak by som fakt niečo chcela, musím sa do toho pustiť z iného konca. A iné športy ma vôbec neuzaujímali, a tieto klapky na očiach spôsobili, že som stratila rok života pudlíka slabou motiváciou a žiadnou kreativitou. Ďalší rok som ťahala fakt náročné mesiace v robote aj v škole, navyše pribudol Dobby, a všetok čas doma som trávila vysvetľovaním Dobbymu, že svet vonku sa ho nesnaží fyzicky zlikvidovať, psy mu nechcú prehryznúť krk a ľudia ho neutlčú palicou. A potom trvalo polroka, kým som ho presvedčila, že loptička je sranda a hračky sú na hranie. Dobby ma vlastne priviedol k odborným fóram, k štúdiu komunikácie človeka a psa, k pozitívnej motivácii... Zatiaľ bol Herbie v akomkoľvek smere výcviku dosť zanedbávaný, až sme sa vybrali na poslednú chvíľku na prvý seminár dogdancingu, ktorý organizovala Margot. Tam zložil Herb freestylu skúšku, ale presvedčili sme sa, ako preboha máličko toho moja obluda dokáže. A o Dobym ani nehovorím, ten nebol schopný zložiť nič, o mojich chabých vedomostiach naučiť svoje psy akýkoľvek zložitejší trik od rovného cúvania ani nemusím písať. Dogdancing nebol prioritou celý jeden rok, a tak to aj vyzeralo. Ale po tomto seminári prišiel zlom - začala som sa venovať obom psom a hneď sme aj vyrazili na ukážky dogdancingu, ktoré mimochodom dopadli úplne príšerne, tie ďalšie a ďalšie tiež. Začali sme aj s klikerom, božemôj, koľko som ho odmietala predtým... Do Viedne som prihlásila Herbíka, kde sme zožali síce veľmi príjemné poklony, a žasnutie rozhodkýň, napriek tomu nie som odhodlaná video zverejniť, síce pes sa sústredil o poznanie lepšie ako na ukážkach, ale vystúpenie stálo podľa mojej mienky za figu. Lenže človek sa najlepšie učí na vlastných chybách a viem, že tie svoje už nezopakujem. Poučenie sa z vlastných chýb je predsa spôsob, akým človek vnútorne rastie. Psy ma naučili vyrovnávať sa s chybami ich riešením, nie zabúdaním a tvárením sa, že sa nikdy nestali. Hlavu hore, šli sme ďalej.

Zorganizovali sme ďalší seminár dogdancingu s českými postupovými skúškami, kde som ako spoluorganizátorka skúšok plná stresu vymeškala úvodnú inšktruktáž, a pripravila si tak príjemné diskvalifikácie z hlúpej nevedomosti a nepozornosti. Čo už. Na seminári sa oba psy správali tak, že nám obe lektorky odporučili radšej zúčastniť sa v Langenwangu iba Fun triedy. Na polovicu mali pravdu, vlastne aj celkovú, ale pravdou je, že Herbert sa páčil rozhodcom v Rakúsku tak, že si odniesol prvé miesto v oficiálnej triede, s Dobym som sa diskla. Povedať, že bol "nejak mimo," asi nebude na mieste, ale zrejme som bola ja "nejak mimo," keďže som si nedokázala dobre pripraviť psa. Mohla by som povedať "stáva sa," no začalo sa nám to stávať pričasto. Tak sme o niečo  zintenzívnili tréning a hry, zúčastnili sme sa aj seminárov a tréningu iných športov, odvšadiaľ sme so čosi odniesli. Za niečo vyše roka som stihla  vyhrať s Herbiem dvoje preteky, poskladať nejaké skúšky, pracovala som a dokončila školu a štátnice, zrehabilitovala Herbíka z vážnych zranení, a psiská sa naučili za rok toľko, koľko nie za dva predtým. A čím viac ich učím, tým viac chýb vidím, tým viac nedostatkov máme, a tým viac sa snažím motivovať ich aj seba do dôslednejších cvikov, ťažších prvkov, rýchlejších prevedení a väčšej šou. A aj keď si nemyslím, že sa nám darí úspešne alebo rýchlo, alebo že venujem dogdancingu viac času ako iný, v porovnaní s tým, čo sme boli minulý rok, musím uznať, že máme kopu roboty za sebou. Za prvý rok dogdancingu som sa teda naučila základy a prekročila pomyslenú čiaru od začiatočníka k pokročilým. Až teraz začíname teda súťažiť oficiálne, a síce toľko, čo vedia moje psy, sa naučí v intenzívnom tréningu pes za prvý rok života, nehanbím sa za to a beriem si poučenie do budúcnosti. Už viem, ako na to, nebudem sa ohradzovať strateným časom, že moje psy vedia menej. Nikam sa s nimi neponáhľam. A drobci mi to vedia vždy krásne pripomenúť. Oni sú šťastní aj bez súťaží a skúšok, spokojný hoci aj v meste na námestí, keď sa na nich smejú ľudia. Potomkovia cirkusového plemena. Nepotrebujú manéž, medaily ani tituly. Prebehnú sa pri bicykli, a keď sa naučia nový trik, uveličení ho predvádzajú komukoľvek, kto o to stojí...